reklama

Írsko 16: Cudzinci

Keďže som už čitateľa svojho blogu iks krát oboznamoval s tým, že v krajine, o ktorej píšem, je cudzincov naozaj požehnane, možno už má poniektorý toho plné zuby. Musím ale i tak doplniť, že práve preto je pridaným bonusom tamojšieho pobytu to, že okrem domácich spoznáte aj rôznych iných týpkov. Teda či už tých, čo sa na ostrove len momentálne vyskytli v tej istej dobe, v ktorej sa tam zhodou okolností potĺkate aj vy, alebo aj takých, ktorí sa tam po príchode z väčšej či menšej diaľky aj usadili. Dozviete sa pritom však aj také veci, o ktorých by ste predom asi netušili, že na ne narazíte. Ale nebudem predbiehať, začínam od začiatku a postupne sa dostanem i k tomu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)

Asi najlepšie sa mi darilo zisťovať, akí sú tí rôzni prišelci, s ktorými som mal tú česť, pri svojej práci. Prečo? Pretože sa mi títo tak pravidelne a vo veľkom množstve zjavovali oproti mne, sediacemu za pokladňou v hypermarkete, že som si ich pri takom húfnom výskyte mohol všimnúť naozaj dosť. A tak teda niečo o tých, ktorých sa mi pošťastilo spoznať práve takto.

Začnem so Španielmi. Nie preto, že mám k tomu nejaký zvláštny dôvod, len ma jednoducho práve oni v tomto momente napadli ako prví. Takže – pokiaľ sa k pokladni priblížila skupina ľudí, porevujúcich jeden cez druhého tak, že ste mohli mať dojem, že sa každú chvíľu musia začať medzi sebou mlátiť, tak to boli práve oni. Robiť v pokladni nie je vôbec náročné, ale priznám sa, že keď ma obkolesili, tak v tom hluku som občas mal problém sústrediť sa aj na tie najjednoduchšie úkony, ktoré bolo treba spraviť, aby som zákazníkov nákup celý dostal do kasy a tá vypľula správny bloček so správnou konečnou sumou. Jediné, čo ma trochu vždy utešovalo, bolo to, že so mnou sa nevadil nikto.

Treba uviesť to, že, samozrejme, k žiadnej bitke nikdy nedošlo a všetok ten kravál, čo „Espaňolos“ robili, nebol znakom ničoho zlého. Nie, naopak. – myslím si, že ak by niekto z nich hovoril tak „ticho“, ako sme zvyknutí vravieť my, na našom slovenskom fliačku zeme, asi by si o ňom tí druhí mysleli, že je chorý, alebo že s ním nejako inak niečo nie je v poriadku.

Mám ale pocit, že i oni tak trochu chápali, že napriek tomu, že voči sebe sú takí, akí sú, k cudzincovi musia byť trocha iní, pretože ten je predsa len z iného cesta. Ku mne naozaj iní teda boli. Najčastejšie platili kartou a dodnes sa pamätám, že väčšinou ten z ich skupiny, kto ju vytiahol, aby uhradil nákup, mi ju podával s úsmevom na perách. Nehovorili anglicky, takže mne pri tom nepovedal ani slovka, no aj reč jeho tela vždy vyjadrovala priateľský postoj. To mi vtedy vždy troška pripadalo, akoby sa tak trocha ospravedlňoval za ten ramabajz, ktorý mi predtým všetci okolo kasy narobili.

Ako druhých spomeniem Indov a hneď z kraja musím začať tým, že ak by som mal uviesť, ktorý z národov, čo som v tom írskom Tescu zažil, bol ten najmilší. Boli jednoducho úžasní. Videli ste na nich, že aj keď často neboli žiadni boháči, tak i ten najprostejší z nich sa na vás usmieval. A keďže také čosi je nákazlivé, tak človek sa zase usmieval na neho, on zase videl, že ten jeho postoj sa na vás preniesol a hneď bola lepšia nálada.

Ďalej mi pri tomto spomínaní prišli na um - ach, jaj - Rusi. Nebolo ich vídať veľmi často, len občas do hypermarketu zavítali v skupinke, skoro vždy ženy. Tým z očí nehľadelo nič dobré a ich oblečenie a čistota zniesla porovnanie jedine s príslušníkmi miestnych homeless. Zdalo sa, že na ostrove síce žijú, no neveľmi dobre. Nakoniec, ako by sa aj mohlo dariť, keď nevedeli ani ceknúť po anglicky.

Musím ale spomenúť inú Rusku - veľmi sympatickú a peknú, vyššiu dlhovlasú blondýnu, dobre oblečenú a anglicky hovoriacu úplne v pohode. Vodila so sebou často aj malé dievčatko a bolo vidno, že sa majú radi. Maličká sa volala Lízočka. Pre tieto dve stvory bola v mojich očiach predsa len česť ruských farieb uhájená.

Idem na ďalších - a síce Filipíncov. Na rozdiel od Indov, ktorým sa dosť podobali svojou fyziognómiou, boli menej usmievaví, ba často sa nesmiali vôbec. Zdalo sa mi, že to bolo asi hlavne tým, že boli už dosť pokazení tým, koľko mali na účte. V Írsku sa naozaj vem totiž veľmi darí, hlavne keď behajú s vozíkmi v nemocniciach, poprípade inak sa starajú o pacientov. Z toho, čo zarobia, posielajú balíky aj domov mamke, tatkovi, bratom a sestrám, a zo zvyšku si u Írov celkom dobre žijú. Tie peniaze im prajem, ale bolo by naozaj fajn, ak by im z toho nepršalo do ich raťafáčikov a ostali takí skromní, ako ich „skorosusedia“ Indovia.

Ďalej musím spomenúť Číňanov, ktorýc som ale nepoznal veľa. Je tomu tak asi hlavne preto, lebo sa tuším viac pohybujú v iných končinách, než v Tescu. V Bray asi najviac asi v ich úzkej uličke pri železničnej stanici. Tam, v malých obchodíkoch, boli pokope asi všetci tí, čo žili v mestečku. Ešte ste ich mohli stretnúť v internetovej kaviarni na Main Street, ktorá im patrila a ktorá bola najlacnejšia v celom meste. Ako jednu výnimku musím uviesť ale jedného, ktorý mal firmu, kde vraj vo veľkom varil karí omáčku. To mi aspoň povedal, keď som sa ho raz pri kasírovaní jeho nákupu pýtal, na čo mu je plný vozík, nacpatý zo všetkého najviac múkou ( taký bral každé ráno).

Trocha odbočím, pretože i keď spomínam cudzincov, ktorých som deň čo deň stretával v našom hypermarkete, tak urobím výnimku. Tá sa týka chlapíka z krpatého fastfoodu pri nábrežnej promenáde. Ten mi na začiatku tvrdil, že je Grék. Keď som sa neskôr pýtal, odkiaľ presne z Grécka pochádza, rozumieť som mu nedokázal. Že to nebolo v angličtine som zistil tretí raz, keď som sa dozvedel, že nie je Grék, ale Albánec (čo hneď každému nevešia na nos, lebo to nezneje veľmi dobre). A ešte neskôr, keď som raz bol v núdzi s bývaním, mi chcel dohodiť jeden príšerný brloh. Keďže som na to neskočil, akékoľvek naše ďaľšie styky skončili.

Ak by som sa vrátil k vykresľovaniu čŕt ďalších národov, ktoré mi prešli pred pokladňou v Tescu, asi by som si na nejakých, ktorých som neuviedol doteraz, ešte spomenul. Rád by som sa však dostal k tomu, čo som spomenul na začiatku – a síce k prekvapujúcemu poznatku, ktorý som pri svojom „štúdiu“ cudzincov získal.

Jednalo sa o jednu výnimku, ktorá občas nastávala a to vtedy, keď som nemohol zistiť, akej národnosti sú kupujúci, ktorých tovar som práve blokoval. Bolo to vtedy, keď neutrúsili ani slovko a to napriek tomu, že boli minimálne dvaja, pričom nebolo ani náznakom vidno, že by boli na seba nejako naštvaní. Prípadne si aj nejaké slovko navzájom medzi sebou vymenili, ale tak ticho, že sa nijako nedal zachytiť nielen zmysel slov, ale dokonca ani to, v akej reči boli tie prenesené.

Také správanie bolo skutočne vynímočné, pretože inak ostatní medzi sebou trkotali v jednom kuse. Čiže hneď ste zaregistrovali ich národnosť, no tým sa váš zájem končil, pretože v prípade cudzincov ste im nerozumeli a ak šlo o anglicky hovoriacich, rozumeli ste, ale o nič zaujímavé väčšinou nešlo.

Zrazu ale to pri pokladni stíchlo. I keď sa zákazníci, ktorých tovar sa skenoval, snažili tváriť úplne normálne, tak normálne to nebolo. Pretože, ako som už uviedol, boli skoro úplne ticho. Skrátim to a nebudem ďalej napínať. Boli to Slováci.

A tak som zistil niečo, o čom by som ani nechyroval, že zistím pri spoznávaní cudzincov v Írsku – a síce to, akí sme my. Ani to presne neviem popísať, bola to ale akási bojazlivosť, snaha byť nespoznaný a nijako nedať najavo, že som iný, než ľudia okolo mňa.

Bolo veľmi zvláštne objaviť takúto črtu národa medzi národmi ostatnými, kde sa nik iný nebál priznať sa okamžite bez strachu k tomu, čo je zač ( až na spomínaného „Gréka“). Pritom ak som sa tých mlčanlivcov priamo spýtal, odkiaľ sú, nemali problém povedať, že zo Slovenska. A pretože Slovákov nestretnete v okolí Dublinu na každom kroku, tak boli i oni veľmi radi, keď som odvetil, že aj ja, pretože sme si potom mohli hneď pokecať tak, ako nám zobák narástol.

Ale mňa potom naozaj začalo čoraz viac mrzieť, keď som si opäť a znova overoval, že našinci sú vždy tí, ktorí akoby sa báli ukázať svoju slovenskosť tým ostatným. Nevidel som pre takéto správanie jediný dôvod. Ostatní cudzinci všade a vždy jasne svoju príslušnosť dávali najavo bez najmenšej známky toho, že by sa najmenej snažili čo i len na okamih zatajiť. Dokonca boli často pri tom tak hlasní, že tým mohli aj obťažovať okolie, no oni na to totálne kašlali. A na záver uvediem jeden príklad.

Boli to Nemci, ktorých som mal tú česť raz stretnúť v poschodovom autobude pri ceste do Dublinu. Ich výskyt bol v Írsku menej častý, než iných cudzincov a tak títo to všetkým ostatným cestujúcim akoby chceli vynahradiť. Aj keď totiž boli len traja – približne osemnásťročný párik a starší muž – a sedeli na poschodí úplne vpredu, rozprávali sa tak hlasno, že ich musel snáď počuť aj šofér dole. 
Najhlasnejšie bolo dievča, čiže to stvorenie, od koho by ste to čakali najmenej. Táto tmavovláska (inak skoro kópia Leny, víťazky tohtoročnej Eurovízie), okrem toho rozprávala aj najdlhšie a nie málo, pretože počas asi polhodinovej cesty to bolo skoro stále.

Kedysi som sa nemecky aj učil, keďže som ten jazyk dlho nepoužíval, už som naň aj zabudol. Preto som nerozumel, čo vravela, len ma otravovali decibely jej prejavu. Asi však kvôli tej hlasitosti som postupne, úplne nevedomky, začínal zachytávať jednotlivé slová a dokonca aj ich zmysel. Zrazu som sa pristihol pri tom, že skutočne rozumiem, čo vraví: „Viete, tu mi stále všetci vravia - Good girl sem, Good girl tam, za každou vetou Good girl. Otrasné! Už mi to tak vošlo do hlavy, že to neviem odtiaľ dostať von. A tak sa mi stalo, že som minule telefonovala domov mame a ako tak spolu hovoríme, tak je vravím – fajn, dobre si to urobila mami, Good girl!“
No a ako sa tomu rehotali tí traja Germáni vpredu, tak som sa pristihol, že o päť radov sedadiel dozadu, sa smejem s nimi i ja.

Čiže Slováci, nebojme sa aj my priznať vonku, kto sme a to hocijako hlasno! Nik nám za to z nosa neuhryzne a nik tiež nepošle okamžite domov. A pri našom jazyku nám bohužiaľ asi ani nehrozí, že by sa niekedy spolu s nami nejaký Nemec smial tak, ako ja vtedy v tom autobuse Volvo linky Dublin Bus.

Andrej Vitek

Andrej Vitek

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Osamelý asteroid, nehlučne letiaci davom. Zoznam autorových rubrík:  ÍrskoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu