reklama

Írsko 5: Podnájmy

Je 11. november, roku Pána 2009 a Martinov biely kôň nikde. Ak vás už bolí hlava z čítania o prasacej chrípke, svetovej ekonomickej kríze, koalícii, opozícii a podobných skľučujúcich veciach, poďte sa - pre zmenu zase troška inak - ponudiť čítaním o ďalších skúsenostiach našinca na ostrove večne zelenej trávy, tmavého penivého Guinessa a totálneho zákazu fajčenia v krčmách, tej nočnej mory väčšiny poslancov v slovenskom parlamente.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)

Keď som sa rozhodol písať o svojom pobyte v Írsku, chcel som hlavne spomenúť to, čo je tam odlišné od toho, čo poznáme u nás doma. Dnes to však bude o tom, čo je asi veľmi podobné na celom svete. A to konkrétne o bývaní v podnájme, pretože práve toho som si tam užil naozaj dosť.

Ak ale mám objasniť pozíciu, z akej hodnotím svoje zážitky so svojimi tamojšími podnájmami, musím uviesť, že na Slovensku som takto nikdy nebýval. Ako človek, ktorý vždy žil vo svojom meste, som bol vždy „vo svojom“. Či už doslovne, alebo to bolo u rodičov, prípadne u iných blízkych ľudí. Avšak práve približne v tom období, keď som sa už pripravoval na to, že pôjdem von, som sa sprostredkovane dozvedel o problémoch ľudí, ktorí prišli do Bratislavy za prácou, čiže tých, ktorí práve na podnájom boli väčšinou odkázaní. A dobre viem, že to v mnohých prípadoch nemuseli mať vôbec jednoduché (a to určite platí aj dnes). Takže tuším, že ani u nás doma to s podnájmami nie je prechádzka ružovou záhradou. Preto hodnotím svoje írske, niekedy nie veľmi radostné zážitky ohľadom bývania, celkom uvážlivo a triezvo.

Prvé moje tamojšie bývanie však bolo celkom príjemné. Zaplatil som zaň ešte na Slovensku agentúre, u ktorej som si zakúpil aj výučbu na jazykovej škole. Ubytovanie, ktoré som už spomenul vo svojom prvom článku o Írsku, bolo, až na to prvé stretnutie s miestnymi vykurovacími zvykmi, celkom fajn. Írski manželia, u ktorých som vtedy býval, sa o svojich zverencov, medzi ktorých som v tom čase patril, dobre starali – okrem čistej postele v skromnej malej, ale peknej izbe, sme dostali raňajky, večeru, dokonca desiatu do školy a počas víkendu aj obed. Okrem toho občas po večeri pohár vína, alebo írskej wisky, podľa chuti. Alebo sme občas mali cez deň írsku kávu, aby sme my, cudzinci, vedeli, že sme skutočne v Írsku.

Fajn bolo to, že domáci si plnili vzorne svoje povinnosti aj v tom, že sa s nami, skutočne aj rozprávali a dokonca s nami aj chodili na výlety po okolí. Vravím síce s nami, i keď ja som to nevyužil, ale spolubývajúca Žana áno. Sám som však často využíval spomenutú možnosť, že som sa mohol s mojim domácim porozprávať. Aj keď sa musím priznať, že som často nerozumel tak, akoby som bol chcel (ťažké začiatky s miestnou angličtinou), i tak na to spomínam v dobrom. Keď teda na záver rozprávania o tejto časti svojho pobytu uvediem, že domáca pani nám aj prala, nemusím asi veľmi zdôvodňovať, že ak človek trocha oželel to, že sa tam sem tam cítil ako pod rodičovským dohľadom, bola to celkom dobrá skúsenosť.
Aj keď nie všetci naši spolužiaci mali také šťastie, ako ja a moja ruská spolubývajúca, a teda som možno mal byť rád, že som, kde som, plánoval som ešte na Slovensku, že si po pár prvých týždňoch v rodine nájdem ubytovanie iné, lacnejšie. V prospekte od sprostredkujúcej agentúry som sa totiž dočítal, že to tak robieva väčšina z ľudí, ktorí prichádzajú na jazykovú školu, a že by to nemal byť problém.

Ale bol. Aj keď som vedel o šťastlivcoch, ktorí bývali v jednoposteľovej izbe za tristopäťdesiat euro mesačne, nájsť podobný nájom nebolo vôbec jednoduché. Hľadal som na internete na najfrekventovanejšej írskej stránke pre tento účel, www.daft.ie, skúšal som aj na iných, ale všetky ponuky v takej cenovej úrovni boli buď hneď obsadené, alebo sa často stávalo to, že inzerujúci hľadali do podnájmu výhradne len ženy. Predpokladám, že tie, pretože majú všeobecne lepší vzťah k poriadku, ako muži, požívajú u nájomcov vyššie renomé.

Napokon sa mi podarilo, pomocou vývesnej tabule na oznamy v Tescu, nájsť izbu, tzv. single room, v rodinnom dome na ulici Wolfe Tone, u asi štyridsaťročnej Írky Elisabeth, silnejšej tmavovlásky s bujnou hrivou, bývajúcej spolu so synom Ajlím. Lis, ako sa nechávala oslovovať, žila podľa svojich slov predtým v Británii, potom sa rozviedla a vrátila i so svojím chlapcom späť do vlasti.
Hoci som bol spočiatku rád, že sa mi podarilo tento nájom nájsť, veľmi skoro som zistil aj jeho zlé stránky. Bol by som oželel, že dve najlepšie izby v dome majú domáca a jej syn. Nepáčil sa mi však ich prístup ku mne, ktorý spočíval v tom, že mi stále dávali pociťovať, že oni sú doma a prispôsobovať sa musím len ja. To znamenalo napríklad to, že v dome sa kúrilo vtedy, keď chceli oni, na mňa sa v chladničke ušla len zostávajúca spodná polička a tak podobne. Ako som povedal, tieto veci som zistil dosť skoro, keďže som ale už vedel, že hocijaký iný podnájom zoženiem zase len veľmi ťažko a nechcelo sa mi hneď po tom, ako som sa nasťahoval, nanovo absolvovať tortúru pátrania po inom mieste, snažil som sa strpieť, čo sa dalo a skúsiť na novom mieste aspoň nejaký čas vydržať. Nebolo to však jednoduché.

Moja nová domáca mi na začiatku tvrdila, že sa živí opatrovaním detí. Je pravda, že občas sa u nás sa u nás zastavili nejakí ľudia a nechali u nás svoje dieťa. Mal som však ten dojem, že sa tieto deti Lis tak báli, že druhý raz ich už ich rodičia len ťažko dokázali primäť k tomu, aby v jej dome ostali s ňou samé, a tak najčastejší obraz u nás bol ten, že doma bola len ich opatrovateľka sama. Sedela teda v obývačke na prízemí, kde bolo centrum všetkého diania v dome a odkiaľ sa šlo do všetkých izieb. Či bolo ráno, či večer, stále bol pred ňou zapnutý malý televízor. Ten však nebol hlavným bodom jej pozornosti. Tým bol jej mobil, položený na stolíku hneď pri ruke. Tento slúžil ako styčná brána do vonkajšieho sveta. Občas zvonil aj cez deň, ale ako som pochopil, hlavnú úlohu jeho zvonenie zohrávalo až v noci. Keď sa ozvalo, čo bolo najčastejšie až tesne po polnoci, bol to väčšinou signál, že domáca ide von. Cieľom bol vždy nejaký pub, pretože toto miesto moja spolubývajúca otvorene uznávala za najlepšie miesto trávenia času. Či a kde tieto nočné výjazdy mávali pokračovanie, som nezisťoval, veľmi skoro som však pochopil, že Lis žila len pre tieto noci a každý deň (myslím tým čas, keď nebola tma) bol pre ňu len nutným čakaním na noc ďalšiu.

Na tomto jej spôsobe života mi vadilo to, že skoro vždy, keď som prišiel domov, našiel som ju pred tým hučiacim televízorom okupovať obývačku. Človek nemal kúsok miesta v dome, kde by mohol pred hlukom ujsť. Dokonca som niekedy kvôli nemu mal občas problém zaspať. A to napriek tomu, že moja spálňa bola hore na poschodí. A neskôr môj spánok dostal ešte väčšiu ranu vtedy, keď táto televízna diváčka, pravdepodobne kdesi na svojich nočných potulkách, objavila v sebe muzikálny talent a zopcovu flautu. Začala na nej skutočne usilovne trénovať a nebrala ohľad na nič také, ako je denná hodina, alebo čosi podobné. Keď sa teda potom začalo stávať, že moje zaspávanie bolo prerušované jedinou írskou ľudovou piesňou, ktorú sa snažila naučiť a trénovala ju do zblbnutia, rozhodol som sa, že môj pobyt na Wolfe Tone sa končí a ja musím ísť zas ďalej.

Napokon, v dobe, keď som dospel k tejto úvahe, nebol som už v dome vítaný ani ja. Presné dôvody nepoznám, keďže som ale s prekvapením zistil, že moji spolubývajúci sú tiež len nájomníci a majiteľ domu je niekto úplne iný, tak možno to súviselo s tým, že by im zvýšil nájom, ak by sa o mne dozvedel. V každom prípade, aj keď to bolo tesne pred Vianocami a zase to nebolo jednoduché s hľadaním, trocha so šťastím sa mi podarilo tentoraz cez internet nájsť nový podnájom a tak už v priebehu týždňa som sa sťahoval. A to do svojho najlepšieho bývania, ktoré som v Írsku mal.

Zase to bol rodinný dom, tentoraz na ulici Mountain View Drive. Izbu som mal tentoraz „double room“. To znamenalo, že bola väčšia, než predchádzajúce, ktoré som mal dovtedy.Posteľ bola tiež double, čiže so šírkou asi dvojnásobnou oproti našej „normálnej“, myslím ale, že nie však až tak široká, ako naša klasická manželská. Ďalší môj predpoklad je zase ten, že za predchádzajúcich, chudobnejších írskych čias, mohli byť práve také postele určené pre manželov. Podľa mňa by sa tam kľudne dvaja vyspali. Dnes však už izby s nimi sú bežne inzerované len pre jedného človeka.

Ale aj keď som si teda líhal na „letisku“, nebolo to to hlavné, čo bolo na novom mieste to najsympatickejšie. Nie, okrem perfektného výhľadu z okna mojej izby na blízke kopce (odtiaľ aj názov ulice), najlepšia bola celá atmosféra, vládnuca v dome. Majiteľ, asi tridsaťročný Ír Daniel, býval so svojou priateľkou hore v „aticc-u“, čiže pod strechou a nájomníci obývali tri izby na prvom poschodí a jednu na prízemí. Dole bola ešte jedna veľká miestnosť, slúžiaca dohromady ako kuchyňa, jedáleň a obývačka v jednom. Tam sa stretávali všetci, čo boli v danú chvíľu doma a čo sa stretnúť chceli. Výborné bolo to, že majiteľ bol často v práci, jeho priateľka takisto, podnájomníci tiež a tak nikto nikdy nikomu neliezol navzájom tak na nervy, ako som to zažil v predchádzajúcom dome. Ja som práve počas tohto pobytu získal prácu v Tescu, a pretože som často mával smeny až poobede, užíval som si doobedia, kedy som bol doma úplne sám. Vtedy som si napríklad pustil ja televíziu, alebo čítal knihy, ktoré som si požičal v mestskej knižnici a vychutnával si božský pocit samoty a ticha, ktorý mi na predošlom mieste, tak veľmi chýbal. A naopak, keď bol človek doma večer, mohol si posedieť napríklad pri pive s ostatnými podnájomníkmi, ktorí väčšinou mali zamestnanie s klasickou pracovnou dobou, čiže od rána do poobedia. Mali sme tam Íra Lannieho, Nemca Alexa, Poliaka Kryzseka a táto internacionálna zmes bola dokopy tak zábavný spolok, že sme sa nikdy nenudili.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Boli to teda dobré časy, bohužiaľ však netrvali tak dlho, ako by som si prial. Ale o tom zase nabudúce.

Andrej Vitek

Andrej Vitek

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Osamelý asteroid, nehlučne letiaci davom. Zoznam autorových rubrík:  ÍrskoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu