reklama

Írsko 3: Bez práce je ťažko

Pokiaľ je človek bez práce doma, vo svojej vlasti, nie je to ľahké. Ťažšie vám je však vtedy, ak ste v takej situácii ďaleko od domova a ešte k tomu v tak drahej krajine, ako je Írsko. Aby ste mohli prežiť, zoberiete hocičo, čo sa len dá.  Bolo to ešte v období dobrých časov keltského tigra, ale i tak som si pri hľadaní práce užil svoje. Asi až vtedy som si skutočne uvedomil jej cenu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (38)

Mal som len veľmi skromné bývanie v malej prenajatej izbe, nájom ma však i tak vyšiel na sto euro týždenne. Na tom bolo jasne vidno, že Bray je veľmi blízko pri Dubline a práve tam je tá najdrahšia časť Írska. Nejakú peňažnú rezervu na účte v banke som síce ešte mal a pokiaľ by som pokračoval na škole, ubúdalo by mi z nej rovnako rýchlo, bolo by to však aspoň malo zmysel. Lenže ten sa v momente, keď som dal škole zbohom, úplne stratil. Pretože som ale chcel teda kvôli zdokonaleniu v jazyku ďalej u keltských potomkov ostať, musel som si rýchlo nájsť prácu. Inak by mi každý pohľad na stav spomínaného účtu zákonite vyvolával žalúdočnú nervozitu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Doma som sa ako inžinier elektrotechniky vždy živil prácou vo svojom fachu a to hlavne okolo počítačov. V období, o ktorom hovorím, som veľmi rýchlo zistil, že s mojimi neveľmi dobrými znalosťami jazyka sa teraz najpravdepodobnejšie budem musieť vrátiť do svojich mladších rokov, keď som si zarábal brigádami. Čakala ma teda skôr nejaká manuálna práca, ale to bola oblasť, v ktorej získať miesto takisto nebolo nejako veľmi ľahké. Práve o tieto práce sa uchádzalo asi najviac ľudí a týchto uchádzačov bolo viac, než voľných miest. Videl som to najprv na prípade mojich dvoch spolužiakov, Zdeňka a Borisa, ktorí skončili školu ešte predo mnou a snažili sa nájsť čokoľvek, kde by mohli zarobiť nejaké to euro. Nešlo im to naozaj tak rýchlo, ako by si boli predstavovali a boli dni, keď som ich musel odhovárať, aby nezbalili kufre a neleteli prvým možným lietadlom domov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Najprv tým strastiplným obdobím prešiel náš český parťák. My s Borisom sme ešte chodili do školy, keď Zdeněk vždy tam v popoludňajších hodinách za nami prišiel a referoval, kde sa všade bol na prácu pýtať. Bray má centrum, kde sú hlavne menšie obchody, puby, reštaurácie a podobne. Továrne a priemyslové zóny sú hlavne na okraji. Napokon, ako asi všade v iných mestách. No a Zdeněk chodil hlavne po tých okrajových častiach a tam skúšal šťastie. Nepamätám sa už presne, ako dlho sa takto snažil niečo objaviť bez úspechu, ale mohlo to byť nejaký týždeň a jeho nálada bola každým dňom horšia a horšia. Nakoniec už začal trúsiť reči o tom, že to zbalí a zbohom. Chodil ako bez duše a dalo mi dosť práce, vyhovárať mu tie jeho depky. Napokon sa to obrátilo a nielenže prácu dostal, ale si ešte dokonca mohol vyberať. Zavolali mu totiž skoro naraz z dvoch firiem. Takže si potom vybral tú, kde si mohol lepšie zarobiť a kde podnik bol celkom blízko centra. Išlo o robotnícke miesto, ale ako vravím, celkom dobre platené.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom tie samé útrapy hľadania práce, len na trocha iný spôsob. Absolvoval ich tentokrát Boris, ktorý skončil školu tiež skôr, než ja. U neho nám to spočiatku pripadalo byť iné. A to preto, lebo jediný z nás pricestoval do Írska tak, že cez agentúru si zaplatil nielen jazykovú školu, ale aj to, že mu zoženú prácu. Ako sa však ukázalo, zháňanie práce mu to vôbec neuľahčilo, pretože ho jednoducho posielali do firiem, kde boli hocijaké voľné miesta. A to takisto len také, kde sa mohol zamestnať hocikto. Čiže, kde nebolo treba mať hocijakú kvalifikáciu a kde nebolo treba ani nejako dobre vedieť anglicky. Napokon prácu zohnal, bola však ešte horšia, než si našiel Zdeněk sám, bez akejkoľvek agentúry. Bolo to miesto vo veľkom obchodnom dome, ktorý pred Vianocami svojim zákazníkom uľahčoval nákupy tým, že najal brigádnikov, ktorí im pri pokladni balili ich nákupy. Boris bol jedným z baličov a práca bola len do Silvestra, kedy sa táto služba zákazníkom mala skončiť. Teda žiadna výhra.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď som videl, aké problémy pri hľadaní práce mali tí dvaja, ešte počas školy som zašiel do dvoch pracovných agentúr priamo v Bray, vyplnil prihlasovacie formuláre, odovzdal tam životopisy a čakal, kedy sa mi ozvú. V Írsku personálnej agentúre nemusíte nič platiť, takže som sa najprv tešil, že mi prácu nájdu oni a bude to, na rozdiel od tej Borisovej skúsenosti, úplne zadarmo.

A ak by som bol naozaj čakal na to, že sa zamestnám práve takto, čakal by som dodnes. Je síce pravdou, že z jednej z tých dvoch agentúr sa mi ozvali asi o dva dni, keď sa ma však volajúci ženský hlas spýtal na moje ovládanie angličtiny a ja som musel po pravde povedať, že sa hodnotím maximálne tak na „intermediate“, akékoľvek ďalšie odozvy sa z tejto strany navždy skončili.

Potom sa na mňa zrazu šťastie usmialo a posledný týždeň, čo som ešte bol na škole, som dokonca priamo tam dostal pracovnú ponuku. So školou totiž spolupracovala pracovná agentúra, ktorá „prihrávala“ končiacim študentom voľné pracovné miesta. To, ktoré ponúkali mne, malo byť pomáhanie v školskej jedálni jednej z miestnych stredných škôl. Ponúkané miesto malo veľkú výhodu v tom, že človek mohol mať voľno počas školských prázdnin. To poskytovalo príležitosť odskočiť si domov počas nastávajúcich Vianoc. Nepáčilo sa mi však na tom to, že napriek pravidlu o bezplatnosti služieb pracovných agentúr, si táto agentúra províziu pýtala. A to nie úplne malú. A tak som ponuku odmietol – vtedy som si totiž ešte myslel, že prácu sa mi podarí zohnať bez nejakých problémov aj samému. Samozrejme, toto moje rozhodnutie som neskôr poriadne ľutoval.

Pretože nájsť si robotu sa ukázalo byť väčší oriešok, než som predpokladal. Najprv som znova zašiel do tých dvoch agentúr, kde som mal podané žiadosti a overil som si, že tam je to skutočne zabité a že som tie životopisy práve tak, ako som ich odovzdal u nich, mohol aj hodiť do kanála. Nato som zašiel na pracovný úrad, ktorý sa v Írsku volá FÁS. Tam človek mohol pátrať v zoznamoch voľných pracovných miest, ktoré tam boli či už vylepené na stene, alebo evidované vo voľne prístupnej počítačovej konzole. Potom ste si odtiaľ hneď mohli aj zadarmo zatelefonovať na kontaktné číslo, uvedené väčšinou pri každej pracovnej ponuke. Zakrátko som ale zistil, že práve miesta, kde nebola nutná dobrá znalosť angličtiny, boli okamžite obsadené. Prípadne bol uchádzač zaradený do zoznamu iných čakateľov a nejakej odozvy sa ani nedočkal. Po viacerých pokusoch som aj na tento spôsob rezignoval.

FÁS som ale využil ešte tak, že som si tam vytlačil hŕbu životopisov a začal som s nimi jednoducho obiehať všetky možné firmy po celom Bray. Podobne ako Zdeněk, chodil som hlavne po okrajových priemyslových častiach mesta. Na Slovensku by som si v živote takýmto spôsobom džob nehľadal, ale tu som zistil, že je úplne bežné, keď prídete na vrátnicu, alebo recepciu a prvému, koho uvidíte, strčíte do rúk životopis. Všade tam majú už na ne vyhradený šuplík, takže ten váš sa tam ocitne bez najmenšieho zaváhania a vy dostanete ubezpečenie, že sa vám v prípade záujmu ozvú.

Ako zaujímavosť spomeniem, že takto sa môj životopis ocitol aj na recepcii firmy Maxtor, ktorá je možno aj výrobca hard disku, na ktorý sa zapisuje tento môj článok (som lenivý pozrieť do papierov od môjho notebooku, kde by som si to možno zistil). Maxtor som objavil vedľa firmy Oriflame v prvom priemyselnom parku, ktorý som navštívil. Tento objav ma naozaj potešil a dúfal som, že i keď mi možno nebudú môcť dať naozaj kvalifikovanú prácu, tak bude pre mňa fajn čo i len balenie hard diskov do krabíc. Behom pár dní, keď som čakal na ich odozvu, som však v lokálnych novinách objavil, že Maxtor práve otvoril novú filiálku v Budapešti a z nejakej írskej zase prepustil asi tristo ľudí. A prečítanie tejto správy ma teda pripravilo na to sklamanie zo zdvorilého listu z Maxtoru, v ktorom mi oznamovali, že pre mňa nemajú žiadne voľné miesto.

Neskôr som si uvedomil, že roznášanie životopisov asi nebude ten najlepší spôsob, aj keď som poznal dosť ľudí, ktorým práve tento pomohol. Ja som sa však zameral na to, aby som hovoril s nejakým človekom, ktorý má priamo na starosť prijímanie nových ľudí. Takže keď som vošiel do hocijakej firmy, prvá otázka bola klasika: Can I speak to manager, please? Pre neznalých angličtiny: Môžem hovoriť s manažérom, prosím?
A jedine ak som spomínaného dotyčného mal tú česť vidieť „fejz tu fejz“, tak som pichol životopis do ruky práve len jemu a spýtal som sa ho, či má nejaké vacancies, čo je po našom voľné fleky. Aj keď som nebol spočiatku veľmi úspešný ani takto, zdalo sa mi, že mám lepšiu šancu získať miesto práve týmto spôsobom. Prípadne, že mi šéf, ktorého takto oslovím, hneď povie, že miesta žiadne nemajú a teda, že si nebudem zbytočne robiť plané nádeje.

Pri tejto novšej metóde obiehania firiem som spoznal čosi, čo musím spomenúť. Prvý raz som sa s tým stretol vtedy, keď som sa jedného dňa ocitol pred veľkým nákupným centrom na okraji Bray, kde veľký plagát oznamoval svetu, že krásne veľké zasklené priestory predo mnou patria nábytkárskemu obchodu, ktorý majú otvoriť o pár dní. Zazdalo sa mi, že práve v takom novom obchode, kde ešte možno nemajú plný stav pracovníkov, je šanca získať nejaké voľné miesto a tak som sa začal rozhliadať, kde je niekto, kto by mi mohol ukázať „môjho“ managera. Prvý, koho som zbadal, bol chlapík v rifliach, ktorý šiel po chodníku a ťahajúc za sebou nejaký vysávač, sa práve očividne chystal do čistenia kobercov v novom obchode. Aké však bolo pre mňa prekvapenie, keď mi po mojej automatickej otázke, kde je manager, odvetil, že práve stojím pred ním. Vypýtal si odo mňa životopis, oznámil klasické, že mi v pozitívnom prípade zavolajú a ponechajúc ma stáť na onom chodníku, odtiahol s mojím životopisom a svojím vysávačom do útrop obchodu, kde sa podľa môjho názoru asi hneď musel pustiť do upratovania.

Potom som sa s týmto úkazom manuálne pracujúcich šéfov stretával pri mojom obchádzaní podnikov veľmi často. Írski šéfovia robili všetko, čo hociktorý ich zamestnanec. Človek mohol vojsť do reštaurácie a prvý čašník, ktorého sa spýtal, kde má šéfa, mohol byť práve tým, koho hľadal. Alebo ste ani nemuseli otvoriť dvere a mohli ste sa spýtať toho človeka, ktorý pred podnikom vykladal tovar zo zaparkovanej dodávky. Keď ste mali šťastie, bol to práve riaditeľ.
Pri hľadaní voľného miesta ste, samozrejme, nemuseli hovoriť práve s tým najvyšším šéfom. Stačilo, ak ste mohli osloviť vedúceho nejakého úseku vo firme, kde ste mali záujem pracovať. A vtedy ste takisto mohli zistiť, že všetci títo vedúci s kľudom vykonávajú častokrát aj tú najmenej „dôstojnú“ prácu, ktorú vykonať bolo treba. A nikto sa nad tým nepozastavoval. Samozrejme, človek neskôr vždy zistil, že manažér robí to, čo by našinec od neho čakal v prvom rade, teda že riadi ľudí, že vybavuje všetky možné záležitosti zo svojej kancelárie, že telefonuje, že robí školenia pracovníkov a tak podobne. Pokiaľ však bolo nutné, vedúci obchodného domu nemal najmenší problém dokladať tovar do regálov, majiteľ čistiarne s viacerými zamestnancami chytiť do ruky žehličku a pustiť sa do kopy posteľnej bielizne, alebo vedúci reštaurácie ponakladať špinavé poháre do umývačky riadu. Zaujímavý úkaz, s ktorým som sa ja na Slovensku nestretol.

Neviem, ako často sa niečo podobné dá vybadať aj v iných krajinách. Napadlo ma však, že u samotných Írov to možno vyplýva z ich vzťahu k práci, ktorý musel byť ovplyvnený minulosťou, keď ju u nich nebolo jednoduché nájsť. Veď to je o tom ich vysťahovalectve.
A kto ju u nich mal, určite si ju musel ceniť.
Nakoniec, mnohí Slováci sa s írskymi vysťahovalcami v tom svete stretli. A podľa toho aj my by sme si mali prácu vážiť, nie? Kým však neprišla dnešná kríza, nemal som ten pocit. Zdá sa mi, že to má na svedomí socializmus. Čím viac sa vtedy o práci spievalo, tým to všetko za menej stálo.

Som však ďaleký toho, aby som tu nejako ospevoval írsku pracovnú morálku, pretože kto ju zažil, ten zase vie aj o jej špecifickejších stránkach. V každom prípade, určite si Íri prácu vážili a vážil som by som si i ja, zohnať vtedy hocijakú. V dobe, keď som obiehal Bray so životopismi v ruksaku a bol z neúspechu tej činnosti pomaly ale iste každým dňom čoraz viac a viac skľúčenejší.

Nakoniec to neradostné obdobie hľadania trvalo len dva týždne, čo môže byť dnes, keď je pre krízu všade plno ľudí bez zamestnania, určite mnohým, čo čítajú tieto riadky, absolútne smiešne. Pamätám si však vo svojom živote naozaj aj radostnejšie obdobia, než som prežíval práve vtedy.

Pretože však tento článok čoraz ďalej, tým viac prestáva mať znesiteľnú dĺžku, ktorú človek môže zvládnuť pri šálke kávy, pre dnes končím. Takže až nabudúce o tom, ako som získal džob zo žiarivou hodnotou sedem a pol eura na hodinu, čo bola v danom čase minimálna mzda. A tento slávny zárobok mi umožnil udržať moju maličkosť na zelenom ostrove v čase, keď som už začínal byť od samej „radosti“ pomaly aj ja tak zelený, ako tá tráva, čo tam rastie.

Andrej Vitek

Andrej Vitek

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Osamelý asteroid, nehlučne letiaci davom. Zoznam autorových rubrík:  ÍrskoSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu