Keď si pripomeniem, ako som prvý raz priletel do Írska, vyvstane mi v mysli jedna vec, a to je zima. Práve tá v roku 2006, keď som sa rozhodol odísť, na Bratislavu už koncom októbra predčasne udrela. Teploty zrazu klesli k nule a k zemi zo zamračenej oblohy sa sem tam už aj zniesla snehová vločka. Vtedy, pár dní pred odletom, mi zrazu došlo, že ja vlastne nemám žiaden poriadny kabát, alebo bundu. Mal som síce zimník, ale ten sa hodil len k obleku, a keďže ten som aspoň spočiatku určite neplánoval využiť, bol by mi tam zbytočný. Potom som mal ešte prešívanú bundu, ale tá už bola veľmi teplá a podľa mojich informácií preto na Írsko nevhodná ( čo sa ukázalo byť neskôr pravda). A tak som si veľmi narýchlo musel zháňať niečo iné. Najprv sa mi veľmi nedarilo, ale napokon som si kúpil troška dlhšiu bundu s vymeniteľnou vložkou, ktorú som potom skutočne dobre v Írsku využil.
Že som sa vybral práve tam, bola vlastne náhoda. Chcel som absolvovať nejaký kurz angličtiny v Anglicku, ale v jednej z mnohých agentúr, ktoré kurzy ponúkali, mi obchodníčka s jazykovými pobytmi povedala, že v kategórii tých lacnejších sú za rovnakú cenu v Írsku kvalitnejšie. Presnejšie to vysvetlila tuším tak, že kým tie lacné sú napríklad v Londýne skoro až odpad, v Dubline za tie isté peniaze dostanem ešte stále slušnú kvalitu. Dodnes neviem, či vtedy mala pravdu, mňa ale jej názor po určitom rozhodovaní primäl k tomu, že som sa v tú dosť nevľúdnu prvú novembrovú sobotu po absolvovaní pasovej a bezpečnostnej kontroly ocitol sedieť na jednej z tvrdej a v zime aj studených lavičiek bratislavského letiska, čakajúc na odlet do Dublinu.
Mal to byť iba druhý let v mojom živote. Ja som sa zďaleka necítil byť takým harcovníkom, ako vyzeral byť jeden na prvý pohľad ľahko odhaliteľný cudzinec, ktorý sedel vedľa mňa. Pripadal mi ako nejaký americký biznismen, podobou trocha Richard Gere, už trocha šedivejúcimi, troška dlhšími vlasmi, ibaže na rozdiel od herca s ostrejšími črtami. Buď z nadbytku času, alebo z nudy pozeral na notebooku akýsi film. Zvuk počúval slúchadlami a bolo jasné, že prostredie letiska bolo preňho tak nezaujímavá vec, že je mu totálne ukradnuté, čo sa okolo neho tam deje.
Preto si spomínam práve na toho filmového fanúšika, lebo neskôr, keď sme sa usadili v lietadle, Richard Gere sa usadil v tej istej rade sedadiel, ako ja a keď otvoril ústa, vykľul sa z neho východniar kdesi od Humenného. Vracal sa do Írska ku partii ďalších chlapov, s ktorou tam pracoval na stavbe. Vonku bol už tuším rok, ale, ako sa vyjadril, po anglicky nevedel ani mäkké f. Na stavbe, kde robil, bol jeden Slovák, ktorý anglicky vedel, ten ostatným vždy vysvetlil, čo po nich šéf chce a to im stačilo k tomu, aby sa tam udržali a pracovali. Toto jeho zdôverenie mi privodilo zlý pocit, pretože ja som sedel v lietadle práve kvôli zámeru angličtinu sa naučiť. Všetci vraveli, že sa tam bude na mňa tak lepiť, že za veľmi krátky čas budem hovoriť anglicky jedna báseň. Lenže zrazu som videl jasný príklad toho, že to vôbec nemusí byť také samozrejmé.
To, že asi väčšina ľudí nejde tým smerom, ako ja, kvôli výučbe jazyka, mi dokazoval aj môj druhý sused, ktorý mohol mať niečo cez dvadsať rokov. Takisto bol z východu a jeho povolanie, ktorým chcel preraziť v Dubline, či okolí, bolo kuchárstvo. Celkom rozumné, pomyslel som si, veď s rezňom, ktorý obraciaš na panvici, sa nemusíš rozprávať. Kuchár má teda možno dobré šance, aby sa uchytil aj bez angličtiny.
Aj keď teda tie šance mal, nijako mu to v tú chvíľu nepridávalo na optimizme. Keď lietadlo začalo klesať a v menších výškach ním začal sem tam lomcovať vietor, chalan zbledol, a nato sa začal nahlas svojej mamičky pýtať, čo to urobil za bláznivosť, keď do toho lietadla nasadol. Pýtal sa jej to aj napriek tomu, že tá ho očividne nemohla počuť, keďže cestoval len sám. Bol na tom teda horšie než ja, lebo sedel v lietadle len prvý raz, a preto som ho hrdinsky ukľudňoval.
Ale to už vlastne hovorím o tých momentoch, keď sa lietadlo blížilo k írskemu ostrovu a teda preskočil som celý let, akoby to bolo čosi nezaujímavé. Keďže ja som vtedy absolvoval tú cestu prvý raz, zaujímavé to pre mňa určite bolo. Spočiatku let nad pevninou európskeho kontinentu cez okienko lietadla poskytoval trocha jednotvárny pohľad, ale tam, kde zem končila a začal Atlantik, sa jednotvárnosť prerušila dlhými líniami piesočných pláží pobrežia. Neviem, kadiaľ vlastne vedie letecký koridor letových liniek do Írska a kde pretína atlantické pobrežie – či je to francúzska, belgická a či snáď holandská pevnina, ja mám ale v pamäti dlhú, ale zároveň aj širokú žltohnedú líniu piesočných pláží, bielu čiaru peny morských vĺn a ďalej smerom na západ nekonečnú plochu mora. Keďže bola dobrá viditeľnosť, z lietadla bolo znova vidno morské pobrežie, keď sme prilietali k britskému ostrovu, keď sme míňali aj ten a ešte neskôr, keď sme sa už priblížili k Írsku, mňa však najviac dojal práve ten čas míňania pobrežia Európy. Vtedy som naozaj tuším cítil to, že som Európan a že vlastne až v tom momente som skutočne opúšťal svoj domov. Smiešne že?
Ale dosť bolo nostalgie, vraciam sa k tomu ako sme už klesali a naberali na pristátie. Akonáhle už sme dosadli a vybrali si kufre na bežiacom páse na letisku, vtedy už ukľudnený kuchár a aj stavbár Richard Gere sa vybrali svojou cestou. Ich oboch už niekto čakal, ja som sa o dovŕšenie svojej cesty musel postarať sám. A tak som si najprv kúpil cestovný lístok, pričom ma potešilo, že som to neurobil už na palube lietadla, pretože ma to takto samozrejme vyšlo o dosť lacnejšie. Okrem toho som pri kupovaní lístka prvý raz musel využívať tie minimálne vedomosti z angličtiny, ktoré som už mal. Bolo celkom fajn, že som to zvládol a na to som nasadol do double-dekra, ktorý ma mal odviezť časť cesty do môjho nového bydliska, čo bolo mestečko kúsok od Dublinu. Pohľadom z okna som prvý raz videl krajinu, do ktorej som sa rozhodol vycestovať a ten pohľad u mňa začal vyvolávať prvé dojmy. Tie boli dobré hlavne preto, že tatam bola nevľúdna a zamračená šeď novembrového dňa, ktorým sa so mnou lúčila Bratislava. Naopak, moja predstava, že v Írsku, podobne, ako v Anglicku, bude stále pršať a hmla, bola s prekvapením poopravená – ten deň bola nad Dublinom a okolím nádherne hlboká a priezračná, slnkom prežiarená obloha.
Okrem tohoto príjemného zistenia, týkajúceho sa počasia, som registroval celkový dojem čistoty, ktorým na mňa pôsobila krajina, ubiehajúca okolo autobusu, ktorým sme sa viezli z letiska do Dublinu. Neskôr som samozrejme zistil, že Írsko nie je až taký zázrak, čo sa čistoty týka. A to teda aspoň v niektorých častiach miest. Moje prvé dojmy z celkového poriadku boli ale naozaj dobré.
Napokon som ale, aj s prestupom na lokálny prímestský vlak, nesúci meno Dart (to je v preklade Šíp, alebo Šipka), došiel do cieľovej stanice mojej cesty. Tou stanicou bolo mestečko Bray, ležiace asi dvadsať kilometrov od Dublinu, ale nakoniec skutočný cieľ bol až dom írskej rodiny, u ktorej som mal bývať a kam som napokon po dosť dlhej chôdzi po vystúpení z Dart-u zdarne prišiel. Moji domáci boli manželia, ktorých dve dospelé dcéry už bývali mimo rodičovský dom a keďže ostali vo svojom dome sami dvaja, rozhodli sa prenajímať izby študentom jazykovej školy, medzi ktorých som sa mal zaradiť aj ja. Dostal som jednoposteľovú izbu po jednej z dcér, ktorej hlavné vybavenie bola posteľ, stolík s televízorom napojeným na káblovú televíziu, skriňa na šaty a pár poličiek s knihami. Určite ma domáci po príchode zavolali na večeru, pretože už aj napriek dennému svetlu pomaly tiahlo k večeru, ale ja si hlavne pamätám na to, že som po osprchovaní z poličky po krátkom váhaní vybral Denník Bridget Jonesovej, tentokrát, na rozdiel od predchádzajúcich časov, v originálnom znení a začal som lúštiť anglický text. Sedel som pritom na posteli, napoly oblečený a napoly prikrytý, pretože mi bola skutočná zima. Radiátory v dome boli úplne studené, a ohriali sa akurát večer na nejaké dve hodiny. Potom som na druhý deň zistil, že je to tak normálne a okrem tých dvoch hodín večer je kúrenie nastavené tak, že sa kúri ešte približne hodinu ráno.
Na druhý deň, čiže v nedeľu, prišiel ďalší podnájomník. Bola to asi tridsaťročná Ruska z Moskvy a ubytovali ju vo vedľajšej izbe. Volala sa Žana a tiež mala študovať na tej istej jazykovej škole ako aj ja. Neskôr sa mi priznala, že aj jej bolo v dome zima, čo ma vlastne potešilo – veď ak je zima aj niekomu, kto pozná na vlastnej koži ruskú zimu, v dome je skutočne zima a teda nie je to tak, žeby na mňa snáď šla nejaká choroba, ako som sa už aj začal predtým báť. Zhodli sme sa, že teplota vnútri mohla byť asi pätnásť stupňov. Vtedy sme si obaja asi hneď uvedomili prvý rozdiel medzi tým, čo sme poznali my, Východoeurópania, oproti tomu, čo mali Íri – že v našich domoch si dovolíme, na rozdiel od nich, luxus kúrenia celý deň. Holt, s ruským plynom si to my môžeme dovoliť!
No a tým končím toto moje prvé rozpomenutie na prvé stretnutie s Írskom. Keďže aj ďalšie dni boli také isté pekné, ako bol ten prvý, tak som si vždy pri prechádzkach po vonku a absolvovaní prvých dotykov s mestom, kde som mal bývať, bol potešený, že môžem prežívať takú peknú jeseň. Nebo čisté a jasné, bez jediného obláčika a po nejakej zime ani chýru. Akonáhle som však prišiel do domu, kde som býval, tak som po nejakej polhodinke vždy začal drkotať zubami. Neskôr, keď už sme začali chodiť do našej školy, som sa už prestal zaoberať chladom v dome a človek si pomaly začal zvykať, ale tie prvé dva dni spôsobili, že ak si na ne spomeniem, tak v duchu vidím seba, ako sedím s knižkou na posteli, cez nohy mám prehodenú deku a na sebe navlečenú svoju vtedy ešte novú bundu.
