Je jasné, že to so zdravotníctvom na Slovensku nie je žiadna sláva. Teraz sa však pokúsim ukázať, že ak ochoriete v Írsku, nie je to prechádzka ružovou záhradou ani tam. Zažil som to na vlastnej koži aj ja sám.
Tento článok nechce byť nijako objavným. Rád by som totiž len doplnil pár slov k téme, ktorá bola opísaná už pomerne pekne na Fičí Sme. Jedná sa o nové slovenské logo.
Keďže sa ešte včera hovorilo v slovenskom parlamente o návrhu presunúť nejaké voľné dni tak, aby sme si mohli občas užiť dlhšie víkendy, spomenul som si, ako to majú zariadené v Írsku. A dávam to k dobru aj tým, čo to nemali možnosť zažiť na vlastnej koži a ako to tak vyzerá, u nás asi ani tak skoro nezažijú.
Vynímočným darom, ktorý dostáva do vienka každý, kto píše, je to, že čitateľovi môže ukázať myšlienky, pocity a predstavy inej osoby, než je on sám.
Keďže som už čitateľa svojho blogu iks krát oboznamoval s tým, že v krajine, o ktorej píšem, je cudzincov naozaj požehnane, možno už má poniektorý toho plné zuby. Musím ale i tak doplniť, že práve preto je pridaným bonusom tamojšieho pobytu to, že okrem domácich spoznáte aj rôznych iných týpkov. Teda či už tých, čo sa na ostrove len momentálne vyskytli v tej istej dobe, v ktorej sa tam zhodou okolností potĺkate aj vy, alebo aj takých, ktorí sa tam po príchode z väčšej či menšej diaľky aj usadili. Dozviete sa pritom však aj také veci, o ktorých by ste predom asi netušili, že na ne narazíte. Ale nebudem predbiehať, začínam od začiatku a postupne sa dostanem i k tomu.
Teraz by som rád ukázal, ako sa postupne menil môj pohľad na írsky ostrov a jeho obyvateľov. Tej zmene som bol rád, pretože znamenala, že ich naozaj spoznávam.
Na to, aby som mohol odísť v roku 2006 do Írska, som sa celkom dosť dlho pripravoval. Šiel som tam za jasným cieľom – otvoriť si ďalšie okno do sveta tým, že poriadne zvládnem angličtinu. Keďže som ale vedel, že mi jazyky bohvieako nejdú, rátal som, že mi dosiahnutie môjho snaženia bude trvať možno aj niekoľko rokov. A tak súčasťou mojich príprav na odchod bolo určite aj to, ako som žil nejaký ten rok pred ním. Výsledkom toho potom bolo, že som za sebou zanechával uzavretú minulosť; nikomu až tak veľmi nevadilo, keď som odchádzal a nik za mnou na letisku neplakal.
Po dlhšom čase pokračujem v príbehu našinca na najzápadnejšom európskom ostrove. V predošlých častiach rozprávania o mojom írskom dobrodružstve som od viacmenej presného sledovania toho, ako sa mi vodilo, trocha odbočil. Teraz by som sa k tomu, ako sa to vyvíjalo ďalej, rád vrátil.
Znudený a otrávený z rozhádaného Slovenska roku 2010, spomínam na zelený írsky ostrov a rozmýšľam nad vecami, ktorých význam potrvá nielen ďalej, než po najbližšie parlamentné voľby, ale určite aj o dvadsať rokov. Prvá, i keď len triviálna a neobjavná vec, ktorá mi pri tom rozpamätávaní prebleskla hlavou, je to, akí dôležití sú ľudia, ktorých osud prihral do našej blízkosti.
I keď je od posledných vianočných sviatkov viac ako týždeň, spomenul som si na to, ako som ich trávil v roku dvetisícšesť. Žil som vtedy v Írsku vlastne len niečo viac, než mesiac a tých pár dní mi vtedy ubehlo veľmi rýchlo. O čase tesne pred Vianocami som už písal. Dobre sa však pamätám, samozrejme, i na to, ako som prežil Štedrý deň a teraz sa vraciam v spomienkach práve k nemu.
Ak ste sa vraj ešte pred nejakými pár desiatkami rokov prechádzali po ulici nejakého z južných štátov USA, tak nebolo žiadnou zriedkavosťou vidieť oznam o prijímaní nových zamestnancov, vylepený napríklad vo výklade obchodu, doplnený o upresnenie, ktoré som si dovolil uviesť v titulku článku. Toto viem sprostredkovane od jednej Írky, ktorá si tam vtedy prácu hľadala a ešte i po rokoch na to spomínala s veľkým rozhorčením. Aj keď som proti hocijakej diskriminácii, tak priznávam, že asi tuším, prečo pisateľ podobného oznámenia uviedol v texte aj Írov.
Súhlasíte s názorom, že pokiaľ si s niekým „nesadnete“, tak je najpravdepodobnejšie, že nech budete robiť čokoľvek, aby ste to zmenili, tak sa vám to nepodari?
Jedna z vecí, ktorú som neznášal v krajine keltského tigra v období jej hospodárskej prosperity, bol zúfalý nedostatok dobrého bývania za prijateľnú cenu. Ak ste sa ocitli v situácii, že ste boli nútení do nejakého termínu nutne sa presťahovať, niekedy ste museli vziať aj také, do ktorého by vás za normálnych okolností nik nedotiahol ani párom volov. Potom ste museli už len dúfať, že vaše prvé zlé dojmy z neho sa časom ukážu ako prehnané, napokon si naň zvyknete a možno neskôr dokonca aj obľúbite. Prirodzene, mohlo to vypáliť aj horšie. Niekedy bolo ťažké vôbec nájsť niečo také, čo by sa riadnemu bývaniu aspoň trocha podobalo.
Vraví sa, že jeden zo spôsobov, ako naučiť niekoho plávať, je ten, že ho treba jednoducho hodiť do hlbokej vody. Keď ma prijali do Tesca na miesto pokladníka v polovici decembra 2006, v priebehu pár dní zaučili obsluhovať pokladňu a keď som potom už začal robiť samostatne, cítil som sa podobne, akoby ma do tej hlbokej vody nielen hodili, ale ešte mi poriadne pridržali hlavu pod vodou, aby som si to skutočne vychutnal. Práve vtedy totiž prepuklo predvianočné nákupné šialenstvo a že to bola riadne hlboká voda, tak to mi verte.
Keď je človek v cudzej krajine, musí sa pripraviť na to, že sa pravdepodobne bude stretávať aj s takými s problémami, s ktorými vo svojej vlasti nikdy nepríde do styku. Tieto sú spôsobené tým, že cudzina nie je iná len zvonku, ale i „znútra“. A keďže Írsko má skutočne dosť inakostí oproti tomu, čo poznáme v našej podtatranskej zemičky, tak skutočne potom našinec následky neznalosti týchto rozdielov z času na čas ucíti sám na svojej koži. Ja som si tento fakt naplno uvedomil prvý raz vtedy, keď som začal pracovať, a to i napriek tomu, že to bolo v takej medzinárodnej firme, akou Tesco je. Pracovali tam však, a určite nie neočakávane, Íri. A napriek tomu, že zamestanci sa regrutovali aj z mnohých iných národov, tí tam tomu vtláčali svoju nezameniteľnú pečať. No a verte, že Tesco Ireland bolo naozaj tak veľmi írske, že to človek veľmi rýchlo zistil.
Je 11. november, roku Pána 2009 a Martinov biely kôň nikde. Ak vás už bolí hlava z čítania o prasacej chrípke, svetovej ekonomickej kríze, koalícii, opozícii a podobných skľučujúcich veciach, poďte sa - pre zmenu zase troška inak - ponudiť čítaním o ďalších skúsenostiach našinca na ostrove večne zelenej trávy, tmavého penivého Guinessa a totálneho zákazu fajčenia v krčmách, tej nočnej mory väčšiny poslancov v slovenskom parlamente.
V prospekte jednej z agentúr, sprostredkúvajúcich jazykové pobyty a brigády v Írsku, som raz čítal, že aj keď je tam k získaniu zamestnania veľkou výhodou ovládanie angličtiny, tak prácu možno zohnať i bez nej. Myslím, že toto tvrdenie, svojím spôsobom aj pravdivé, mohlo niekoho ľahko popliesť. Ako som zistil, tak pokiaľ sa nejednalo o práce typu kopania kanálov, alebo triedenia odpadkov, všade inde to bez jazyka nešlo. A čím menej ho človek vedel, tým väčšiu vynachádzavosť pri uchádzaní o prácu musel prejaviť a tým väčšiu dávku šťastia musel mať. Trocha som ho mal i ja, ale nebolo to ani s ním úplne jednoduché.
Pokiaľ je človek bez práce doma, vo svojej vlasti, nie je to ľahké. Ťažšie vám je však vtedy, ak ste v takej situácii ďaleko od domova a ešte k tomu v tak drahej krajine, ako je Írsko. Aby ste mohli prežiť, zoberiete hocičo, čo sa len dá. Bolo to ešte v období dobrých časov keltského tigra, ale i tak som si pri hľadaní práce užil svoje. Asi až vtedy som si skutočne uvedomil jej cenu.
Do Írska som cestoval kvôli angličtine. Pre začiatok som si zaplatil jeden mesiac v jazykovej škole, pričom som si to plánoval neskôr predĺžiť aspoň na tri mesiace. Chcel som sa však najprv ubezpečiť, že škola, na ktorú som nastúpil, bude naozaj tak dobrá, aby som neľutoval peňazí a času, ktoré ma celý ten špás mal stáť. Počítal som aj s tou možnosťou, že v prípade, ak mi škola vyhovovať nebude, zmením ju za nejakú inú v Dubline, pretože som vedel, že je tam takých podobných ešte dosť. Nakoniec to ale všetko vypálilo inak.
Pokiaľ si človek žije v rodnej krajine celý život, tak ani v dnešnej dobe televízie a internetu sa nedozvie toho o svete tak veľa, ako keď vycestuje a prežije vonku aspoň nejaký čas. To je nakoniec samozrejmé. Veď príslovie, že je iné tisíckrát počuť a vidieť, ako raz prežiť, je už snáď priam až otrepané. Čo som ale nevedel, je to, že ak v zahraničí strávite aspoň troška „dlhší“ čas, spoznáte nielen tú cudzinu, ale aj seba, svoju krajinu a svoj národ. A tu by som rád vyrozprával to, čo som z toho zažil a spoznal v cudzine ja. Nebol som nikde veľmi ďaleko, ale len tuto za rohom, v Írsku. Keď som tam odchádzal, nevedel som, do čoho idem. A okrem toho, že som ani len netušil, aký silný dojem vo mne ten ostrov a ľudia, ktorých tam spoznám, vyvolajú, tak som absolútne nepredpokladal to, čo som spomenul už vyššie. A síce to, ako sa to prejaví v mojom zažitom obraze o mne samom a ako to zmení môj vzťah k zemi, z ktorej pochádzam. A keďže som tam bol sám a nemal teda nikoho, s kým by som si mohol vymeniť názory na prežité dojmy a zážitky, tak to robím teraz.
